Kde: Malé Karpaty
Kedy: 7. - 8. jún 2003

"Trnavská stovka 2003"

Ešte minulý rok som v nejakej diskusii na nete našiel zmienku o diaľkovom pochode Trnavská stovka, spolu s odkazom na mesačník Malokarpatský diaľkoplaz, kde sú uvedené bližšie informácie ohľadom tejto akcie. Ide o 100 km dlhý prechod hrebeňom Malých Karpát z Bratislavy do Brezovej pod Bradlom, pričom trasu treba zvládnuť do 24 hodín a chodieva sa prvý júnový víkend. Tomu hovorím výzva! Hneď som sa začal pohrávať s myšlienkou, že by som to mohol skúsiť prejsť. Postupne som bol stále viac a viac presvedčený, že pôjdem, až som sa niekedy v januári, päť mesiacov pred stovkou, definitívne rozhodol. Pôjdem, a hotovo! Čím viac sa blížil jún, tým intenzívnejšie som na ňu myslel. Predsa len, takú dlhú trasu som v živote nešiel, i keď to v skutočnosti nie je celých 100 km, ale "len" cca 92 km.

Ostal som v tom sám, chalani nejdú. Dano ma s tým rovno poslal do hája, že nie je až taký blázon, Vlado spomínal nejakú dovolenku a Ďuri by aj išiel, ale nemôže - bolia ho kolená a nechce ich úplne zlikvidovať. Moc som toho nepotrénoval, tak to bude asi drsné. Spolieham sa na vlastnú tvrdohlavosť - keď nebudem vládať, zatnem sa a pôjdem ďalej. Len či to bude stačiť?

Posledný týždeň pred stovkou sa beznádejne vlečie. Horím nedočkavosťou, už aby bola sobota ráno. Som naštartovaný. Na poslednú chvíľu ešte skúšam nájasť na nete nejaké bližšie informácie o Trnavskej stovke. Podarilo sa - na www.mountain.sk som natrafil na ostrieľaných stovkárov, sú tam aj nejaké fotky z predchádzajúcich ročníkov. Zapájam sa do diskusie a vyzvedám podrobnosti. Ponuku štartovať s nimi rád prijímam, i keď neverím, že s nimi vydržím dlho držať krok, keďže do cieľa zvyknú doraziť ešte pred polnocou, a to mne asi nehrozí. Ale aspoň nebudem blúdiť hneď po štarte ešte niekde v Blave.

Konečne sobota! Vstávam o druhej ráno po troch hodinách spánku. Nič moc, ale viac sa nezadarilo. :-( Dávam raňajky, kávu a balím posledné veci do batoha. Je akýsi ťažký, dávam ho na váhu - 7,5 kg. A to som chcel ísť na ľahko. Kua, kto to bude celý deň vláčiť?! :-( O tretej padám z domu a šľapem na stanicu. Vyžierak je otvorený, škoda to nevyužiť, tak dávam prvé pivo. Ešte sa rýchlo "odľahčiť" (doma som nestihol) a už aj sedím v rýchliku smer Bratislava.

6:20 hod., Bratislava, hlavná stanica. Pred stanicou sa motá kopec turistov, zjavne máme rovnaký cieľ. Rýchlo kupujem v stánku nové batérie do walkmana a valím do bufetu na "štartovné" pivo. Je strašne ľadové, ale nemám moc času, tak sa s ním nepáram. Intuitívne sa dostávam na miesto štartu, motám sa medzi ľuďmi a obzerám sa, kde by tak mohli byť tí rýchlonohí šialenci, s ktorými by som rád štartoval. Po pár minútach prichádza Juro a Bruno. Juro bol našťastie oblečený rovnako ako na fotkách z minulého ročníka, tak som ho spoznal. Registrujeme sa na štarte a čakáme na ďalších dvoch. O chvíľu prichádza Pedro a na poslednú chvíľu aj Mišo. Ich frajerky už išli popredu. Je 7.00 hod., môžme vyraziť.

Potvrdilo sa, čo som očakával - chalani valia ako diví. Prechádzame tunelom a pokračujeme cestou smerom na Kamzík. Obiehajú nás diaľkoplazi na bikoch, o chvíľu v strmšom stúpaní zasa my ich. Chvíľu idem s Jurom na konci, prehadzujeme pár slov, neskôr ostávam na chvoste sám, ale držím sa im za pätami. Dávam do uší slúchadlá, zapínam walkman, ale batérie melú z posledného. Na Kamzíku na chvíľu zastavujem, mením batérie, a musím poriadne pridať do kroku, aby som ich dobehol. Sú to šialenci, akonáhle príde klesanie, idú poklusom, a tak musím aj ja. Zvládol som to, opäť šľapeme nejaký čas spolu. Ide sa lesom, buď asfaltkou, lesnou cestou alebo chodníkom, terén je nenáročný, prevýšenia minimálne. Len to tempo je na mňa príliš rýchle. Nestíham, ledva prepletám nohami. Aby som išiel rýchlejšie, musel by som už bežať. No veru neviem, neviem, dokedy to takto vydržím... Na chvíľu zastavujem, aby som sa vymočil, a už sú zasa v ťahu. A tak sa na nich opäť krvopotne doťahujem. Ešte je len ráno, a už je poriadne horúco, slnko pečie. Na odkrytých, slnečných úsekoch nasadzujem na hlavu plátený klobúk, v tieni ho dávam radšej dolu, nech mi hlavu prefukuje vánok a s klobúkom si podchvíľou utieram pot z tváre. Neskutočne zo mňa tečie. Pokračujem asfaltkou, občas niekoho predbehnem. Na zákrute, kúsok pod cestou je prameň, chalani k nemu odbiehajú. Ja mám pitia dosť - 1,5 litra minerálky a liter chladeného piva v termoske, tak sa nezdržiavam a valím ďalej. Aj tak ma o chvíľu dobehnú. O 9:00 hod. konečne prichádzame na prvú kontrolu na Bielom Kríži, dostávame pečiatku.

Myslel som, že dáme aspoň krátku pauzu, ale nič také sa nekoná, ide sa ďalej. Po chvíli konečne odbočujeme z tvrdej asfaltky a pokračujeme lesným chodníkom. Zisťujem, že som na kontrole zabudol klobúk, tak sa poň vraciam asi 200 m. Kazeta dohrala, ľadvinku s walkmanom odkladám do batoha - aspoň mi nebude zavadzať. Dolu kopcom zbieham vždy poklusom, z času na čas niekoho predbieham. Snažím sa dobehnúť chalanov, ale nedarí sa, stále ich nevidím. Chcel som s nimi dôjsť aspoň na Pezinskú Babu, ale už je to asi pasé. V jednej chvíli sa mi zdá, že ich mám - asi 100 m predo mnou sú dvaja chodci a 100 m pred nimi je ďalšia dvojka, jeden z nich mi pripadá ako Juro. Po chvíli sa však strácajú za zákrutou a už ich viac nevidím. Na stúpaní na Somár dobieham najbližšiu dvojku, na vrchole však zastavujem a konečne dávam prvú pauzu. Sadám na kus dreva, tlačím do seba rožok a horalku a zalievam to dvoma pohármi nádherne studeného piva. Á, to je pocit! Hneď mi je lepšie. :-) Po 10 minútach pokračujem ďalej. Kým som sedel, obehlo ma zopár ľudí, teraz ich, dole kopcom, predbieham zasa ja. Netrvá dlho a prichádzame na ďalšiu kontrolu - Tri kamenné kopce. Každý dostáva štempel a palacinku s džemom do ruky. Chutí výborne. :-) Keďže som pred chvíľou oddychoval na Somárovi, nezdržiavam sa, a len čo zhltnem palacinku a napijem sa, makám smerom na Babu. Ktosi zahlásil, že by sme tam mali byť zhruba za hodinu. Už sa neviem dočkať, ako tam zapadnem do reštiky a dám si pivo.

Krátko pred dvanástou hodinou schádzam lesnou cestou na parkovisko na Babe. Zrada! Reštaurácia je zavretá! Som riadne napálený. :-( Cítim únavu, potrebujem si oddýchnuť, najesť sa a hlavne poriadne napiť. Rozkladám sa v tieni na lavičke, vyzúvam prepotené topánky a ponožky a tlačím do seba, čo hrdlo ráči. Pôvodne som plánoval, že to pivo z termosky si zašetrím na nekonečne dlhý úsek z Pezinskej Baby do Bukovej, kde na 36 kilometroch nie je žiadna krčma, ale vyzerá to tak, že ho celé vychliapem už tu a ďalej sa budem musieť nadájať len vodou. Bŕŕ! Hrozná predstava! :-( Chytá ma z toho všetkého akási depka. Keď si predstavím, koľko mám toho ešte pred sebou... :-( Vtom sa mi do uší donesie dobrá správa - kúsok nižšie v sedle by mal byť bufet. Hneď som ožil. Balím saky-paky, obúvam suché ponožky, topánky a ponáhľam sa do sedla. Dotyčný nekecal - bufet je tu! Super! :-) Čakanie v rade nemá konca, bufetárka nestíha. Zhruba po 20 minútach je moja trpezlivosť odmenená dvomi vlažnými pivami. Jedno lejem hneď do seba, druhé do termosky, na horšie časy. Zabil som tu už takmer hodinu, je najvyšší čas vypadnúť.

Krátko pred trinástou hodinou, v poludňajšej páľave, začínam stúpať na Čmeľok. Konečne nejaký poriadny kopec! Offspring hrá rezko do kroku, pivo účinkuje, cítim sa plný energie. Stúpa sa mi skvele, i keď na slnku je poriadne peklo, najmä na bezveterných úsekoch. V lese obieham zasa nejakých ľudí, na Skalnatej dávam krátku pauzu, dopĺňam tekutiny a poklusom zbieham dole. Zakrátko prichádzam na Čermák - ďalšia kontrola. Sadám do trávy, vyzúvam sa a opäť do seba tlačím trochu jedla a pár hltov piva. Čumím do mapy a hrozím sa nasledovného nekonečného úseku do Bukovej. Moc sa mi do toho nechce. :-( Väčšina diaľkoplazov si ide nabrať vodu k (pravdepodobne) neďalekému prameňu, ja som však na to príliš lenivý, a tak riskujem, že za nejaký čas budem sušiť hubu. Ale snáď cestou ešte nejaký prameň nájdem. Hlavne sa teším, ako sa v Sološnickom potoku poriadne vyšpliecham a schladím rozpálené chodidlá. Po nejakej polhodine leňošenia konečne odchádzam.

Kráčam pohodovým lesným chodníkom, stále mierne klesám, až po Hubalovú. Odtiaľ stúpam popri plote zvernice väčšinou blatistým chodníkom cez Panské uhliská na Taricové skaly. Už dosť dlho som nikoho nestretol, občas som si neni celkom istý, či idem dobrým smerom. Až pri Taricových skalách zbadám troch cyklistov. Zostup po kameňoch je nepríjemný a pomalý, našťastie však netrvá dlho a opäť kráčam lesom. Prichádzam na miesto, kde sa sťahuje drevo, pomerne prudko klesám, som dosť rozbehnutý. Zrazu zisťujem, že som asi zišiel zo značeného chodník, nikde nevidím červenú značku, ale chodník jasne vedie do doliny, ktorá sa zdá byť na dohľad. Vracať sa hore sa mi už nechce, tak pokračujem v zostupe. Už len to by mi chýbalo, aby som tu teraz poblúdil! :-( Všetko zlé je na niečo dobré - poniže chodníka zbadám prameň. :-) Už bol najvyšší čas, moje zásoby boli minimálne. Umývam si spotenú tvár osviežujúcou studenou vodou a naberám plnú fľašu. Okolo mňa prebieha ďalší chodec, pár krát sme sa už cestou vzájomne obehli. Vyzerá na skúseného stovkára, tak som asi neni až tak moc mimo trasy. A možno tu len chýbalo zopár značiek...

Po chvíli prichádzam na cestu na dne doliny. Zdalo sa mi, že chlapík predo mnou zatočil dolu po ceste, tak ho nasledujem. Onedlho zbadám červenú značku, zdá sa, že idem dobre. Len akosi dlho nemôžem dôjsť na rázcestie, odkiaľ sa začína stúpať na Vápennú. Som zmätený. Prichádzam ku krížu, neďaleko je značka, je však žltá. Kde v prdeli to vlastne som?! Schádzam ešte kúsok nižšie dolinou a konečne prichádzam na rázcestie. Vydýchol som si - som na trase. Sadám na závoru, dopíjam posledné zvyšky piva a zbieram sily na nadchádzajúci výstup. Nevyzerá to ružovo - po 45 kilometroch ma teraz čaká 500-metrové prvýšenie na vrchol Vápennej. Humus! :-( Medzičasom došla partia, ktorú som stretol v bufete na Babe. Na značke je písaný čas 2 hodiny na vrchol, oni to hodnotia tak na hodinu. Kiež by to tak bolo. Chvíľu oddýchli, čo-to zjedli, vypili a postupne odchádzajú. Dávam ešte kúsok čokolády, zapínam walkman, nech ma trochu potlačí a vyrážam za nimi. Postupne ich všetkých predbieham, spočiatku to ide dobre, v druhej polovici výstupu už lapám po dychu. Zhruba po hodine som konečne na vrchole.

Vápenná, 752 m - najvyšší bod Trnavskej stovky. Sú tu už nejakí ľudia, časom odchádzajú a prichádzajú zas iní. Mám toho dosť! A to som ešte len približne v polovici cesty. :-( Volám domov Gabike, že zatiaľ ešte žijem. Presviedča ma, aby som to v Bukovej zapichol. Uvidím, keď tam dôjdem, no len tak ľahko sa vzdať nemienim. Sadám na rozpálenú vrcholovú skalu, na boso vetrám nohy, jem, pijem, skapíňam. Nechutne ma rozbolel členok, dávam Ibuprofen a dúfam, že zaberie. Voda mi už dochádza, súrne potrebujem niekde dotankovať.

Päť minút po 18. hodine začínam zostupovať. Hneď na úvod si z dvoch chodníkov vyberám samozrejme ten zlý - doprhlil som sa a vraciam sa späť, našťastie len kúsok. Druhý pokus je lepší, nasledujem dvoch chalanov, sme na značke. Tešil som sa na pohodlný zostup, ale kdeže! Chodník je kamenistý a otrasne zarastený, takže poriadne nevidím, kde stúpam - niečo pre môj členok. Volá mama a tiež do mňa hučí, aby som sa na to vyprdol. Veď uvidím... Chalani idú akosi pomaly a púšťajú ma pred seba. Netrvá ani tak dlho a prichádzam na lúku, uprostred ktorej je medzi stromami, priamo pri prameni, "zašitá" ďalšia kontrola. Dokonca sa tu čapuje zo suda pivo. Zalieva ma vlna šťastia. Som zachránený! Tak toto prišlo naozaj v pravú chvíľu. :-) S obrovskou chuťou hltám 3 deci teplého piva, naberám vodu do fľaše a padám ďalej.

Kombinácia Ibuprofenu s pivom urobila svoje, kráča sa mi dobre, ani slnko už tak nepáli, jednoducho pohoda. Úsek cez Klokoč sa mi dokonca páči, mierne stúpanie nerobí problém, vychutnávam si to. Na Amonovej lúke chcem pozrieť do mapy, ale dobieha ma stará známa partia z Baby, tak kašlem na mapu a nasledujem ich po asfaltke ďalej. Tí to tu určite poznajú. Zrazu zbadám v lese napravo červené značky. Tuším ideme blbo. Práve vo chvíli, keď sa chcem na to opýtať, hlas za nami nás naviguje do lesa. Ideme teda tam. Dostávam sa pred nich (sú poriadne ukecaní) a valím preč. Vychádzam z lesa a prichádzam na asfaltku. Po chvíli hľadania nachádzam značku a pokračujem doprava po ceste až na kontrolu na Mon Repos. Po krátkom oddychu odchádzam. Slnko už pomaly začína klesať k obzoru, a ja by som rád prišiel do Bukovej ešte za vidna. Lesná cesta vyúsťuje na asfaltke, odbočujem doľava a začínam mierne klesať. Neviem prečo, ale myslím si, že vedie do Bukovej. Pre istotu však pozerám do mapy a zisťujem, že cesta ide úplne do mima, niekde smerom na Plavecký Mikuláš. To by som si teda dal! Vraciam sa kúsok späť a nachádzam nenápadný chodník, o chvíľu aj červenú značku. Asfaltku bolo treba iba križovať. Stúpam v šere hustého porastu úzkym chodníkom, neskôr, na miernom zostupe v lese obieham dvoch chalanov. Zdá sa, že už toho majú vcelku dosť. Prichádzam na cestu, onedlho som na Brezinkách a míňam ruiny požiarom zničených chát. Po chvíli opúšťam asfaltku a pokračujem lesnou cestou po zelenej značke. Cesta sa mení na chodník, vedie okrajom lesa, vľavo je nejaké pole. Stmieva sa. Akurát som si spomenul, ako kedysi v Západných Tatrách prefrčal okolo mňa medveď. Vtedy mi veru nebolo všetko jedno, ale tu mi niečo také nehrozí. Brácho mal podobnú skúsenosť s diviakom. Tiež nič moc. Kua, tak ma napadá, tie diviaky by tu asi v pohode mohli byť. Bŕŕ, radšej nie! :-( Zrazu sa zprava z lesa ozve nejaký šuchot. Stŕpol som. Žeby tie diviaky? Už len to by mi chýbalo! Stojím so zatajeným dychom, srdce tlčie ako zvon a pozerám tým smerom, odkiaľ prichádzajú zvuky. Idem si oči vyočiť, ale v tom prítmí nič nevidím. Šuch, šuch! Do prdele! Čo je to?! Obzerám sa okolo seba a rozmýšľam na ktorý strom vyleziem. Kua! Značka akurát v tomto mieste zatáča doprava. To mám ísť rovno okolo tej beštie?! Obzerám sa, či ma nedobiehajú tí dvaja chalani, ale nikde nikoho. Zdá as mi, že som medzi stromami zazrel nejakú srnu, či jelenicu. Tak to by nebolo až také zlé. Len som si neni istý. Ale večne tu stáť nemôžem. Beriem do ruky kus dreva a kráčam ďalej. Odkašľal som si a z lesa sa ozval dupot. Dúfam, že už zdrhli. Prichádzam na kraj lesa a vidím jelenicu ako práši z poľa do lesa. Záhada je rozriešená, žiaden diviak. Som to ale pekný sráč. :-) Vzápätí mám však ďalší problém - nikde nevidím značku. Skúšam krajom lesa, ale nič. Ako sa vraciam k poslednej viditeľnej značke, prichádzajú chalani. Skúšame to ledva badateľným chodníkom totálne zarasteným krovím. Moc sa mi to nezdá, ale predierame sa ďalej. Po chvíli sa dostávame opäť do lesa a nachádzame značku. Tak tadeto určite nikto nechodí! Nejaký čas ešte ideme cestou-necestou, ale potom vychádzame radšej na pole a pokračujeme tadiaľ. Tiež to nestojí za veľa, ale je to predsa len o niečo lepšie. Prvou poľnou cestou zatáčame doľava a križujeme pole smerom na asfaltovú cestu. Chalani už toho majú plné zuby, v Bukovej to chcú zapichnúť, mne sa ide napodiv celkom dobre, len už by som bol strašne rád v krčme pri pive a teplom jedle. Volá Gabika. Oznamujem jej, že si v Bukovej oddýchnem a pôjdem ďalej až do Brezovej. Chalani sa medzitým vzdialili, dobieham ich poklusom. Takmer za tmy o 21:45 hod. konečne prichádzame do vytúženej krčmy. :-) 64 km je za nami!

Smäd a hlad ma ženie dovnútra rovno k barovému pultu, kontrola musí počkať. Je tu príjemne teplo. Dávam skvelý guláš plný mäsa, hlcem ako o život a zalievam to pivom. S plným bruchom je svet razom krajší a veselší. :-) Beriem ďalšie pivo a idem na terasu pred krčmu. Fasujem kontrolnú pečiatku a usádzam sa k stolu. Všade samí diaľkoplazi, debatujú, hodnotia celodenný pochod, niektorí sa chystajú do Brezovej, iní končia, podchvíľou prichádzajú ďalší. Pomaly sa začínam obzerať okolo seba a rozmýšľam, ku komu sa pridám na nočnú časť pochodu. Nepoznám trasu, nerád by som sa v noci motal niekde sám v lese. K vedľajšiemu stolu si prisadli chlapi - jeden z nich (Milan) by mohol mať okolo štyridsať rokov, druhý (Andrej) starý asi ako ja. Aj po celom dni šľapania majú dobrú náladu, bavia sa, vyzerajú byť v pohode. Bez problémov súhlasia, aby som sa k nim pridal, tak som si vydýchol. Dávam ešte kávu, aby som cestou nezaspal a o 22:45 hod. odchádzame.

Šľapeme cestou dole dedinou nasledujúc skupinu mladých chalanov a dvoch dospelákov. Dozvedám sa, že Milan je starý stovkár. Dnes je to už jeho asi dvadsiata stovka. Vyzerá, že som v dobrých rukách. :-) Obloha je jasná, mesiac "huláka" na plné pecky, baterky zatiaľ netreba. Chvíľu mi trvá, kým rozhýbem stuhnuté nohy, ale potom už kráčam v pohode, dokonca mi trochu vadí, že sa tak vlečieme. Viac by mi vyhovovalo rýchlejšie tempo, ale môžem byť rád, že mám s kým ísť, tak sa musím prispôsobiť. Za lomom odbočujeme doľava smerom k lesu a pokračujeme cestou pomedzi chalupy, poniektorí zapíname baterky a svietime pod nohy aj tím, čo ich nemajú. Svetelný kužeľ mojej čelovky ma hypnotizuje, mám pocit, akoby som hľadel zo skafandra. Míňame posledný dom a vchádzame do lesa. Stúpame jeden za druhým do mierneho kopca po lesnej, miestami blatistej, ceste. Keďže svietim pod nohy aj tomu predo mnou, som sústredený a zotrvávam v bdelom stave. Na pozvoľnom klesaní prechádzame okolo chaty, ktorej osadenstvo uprostred noci bujaro oslavuje a volá nás na panáka, ale nezastavujeme sa. Kúsok nižšie, na Dolnej Rakovej, prichádzame k železničnej trati, rozdeľujeme sa na dve skupiny - jedni idú popri trati, krajom lesa, my ideme priamo po koľajniciach. Vraj v túto nočnú hodinu tu žiaden vlak nejazdí. Po čase schádzame z trate na cestu, prechádzame na druhú stranu a odbočujeme z nej na vedľajšiu cestu, ktorá nás onedlho privádza ku chatám na Rakovej a skvelej kontrole, ponúkajúcej unaveným diaľkoplazom pivo, sáčkovú polievku, jednohubky, čaj...

Chvíľu oddychujeme, posedávame, je dosť chladno. Rozmýšľam, že by som si dal teplú polievku, ale Milan je netrpezlivý a rád by už vyrazil, tak nechcem zdržiavať. Po zhruba 20 minútach pokračujeme rozbitou asfaltkou ďalej, tempo je dosť pomalé, postupne sa dostávam do čela. Na odbočke do lesa ma vo vedení strieda Milan, mierne stúpame na Mihalinovú, konečne pridávame do kroku. Na vrchole stúpania dávame krátku pauzu a začíname zostupovať smerom na Dobrú Vodu. Andrej s niekým vzadu vykecáva o mariáši, len aby nezaspal. Prestala mi svietiť čelovka, potreboval by som vymeniť batérie, ale nechcem kvôli tomu zastavovať celú skupinu. Zo dve baterky ešte svietia. Občas je síce svetla málo, šľapem do tmy, ale dá sa. Vychádzame z lesa a na poľnej ceste kúsok pred Dobrou Vodou dobiehame ďalších turistov. Čelovka z času na čas ešte zasvieti, tak vidím trochu viac. V kútiku duše dúfam, že v krčme chvíľu oddýchneme a dám si pivo, či rum alebo oboje, aby som sa vzchopil. Hlavne aby bolo ešte otvorené. Ale moje obavy boli zbytočné. Takmer za svitania, krátko po tretej, vchádzame do krčmy, dostávame kontrolné pečiatky a usádzame sa k stolu. Dávam vytúžené pivo a vychutnávam si chvíľu oddychu. Je to krásne, keď môžem sedieť. :-) Na všetkých vidno únavu, máme toho už dosť, snažíme sa nazbierať sily na záverečnú etapu do Brezovej. K vedľajšiemu stolu si sadajú chalani, čo už boli v cieli, a vrátili sa na Dobrú Vodu. To sa niekto má...

Po polhodine sa horko-ťažko zdvíhame zo stoličiek a opúšťame pohodlie krčmy. Vonku je už vidno, vtáci škriekajú o dušu. Je kosa, chcelo by to pridať do kroku, aby som sa zahrial, ale Milan s Andrejom sa opäť vlečú a za chôdze podriemavajú. Ideme asfaltkou Doliny popod Dobrovodský hrad, dobiehame prvú časť našej partie - dvoch mlaďasov a ich staršieho kolegu z turistického klubu, ktorý na nich čo-to dohliada (tiež sú na stovke prvýkrát). Kráčam s ním vpredu, po chvíli sa k nám pridáva Andrej. Ideme trochu rýchlejšie, ostatní akosi zaostali. Cesta je nekonečná. Niekto za nami beží. Keď sa lepšie pozrieme, zisťujeme, že je to jeden z mladých. Vraj ho už nebavilo ísť tak pomaly. Na vrchole stúpania zastavujeme a čakáme na zvyšok. O chvíľu sú pri nás. Milan išiel pozadu, lebo cestou pospával a chodil krížom-krážom po ceste. Raz sa prebral na to, ako sa mu šúchali haluze stromu po tvári, keď schádzal z cesty. :-) Ale teraz už vyzerá byť "vyspatý" a na poslednom strmom klesaní do Brezovej valí ako divý. Ubolené nohy dostávajú ešte naposledy zabrať, potom rovinka, prvé domy v Brezovej pod Bradlom, odbočka doľava a už vidíme učilište, kde je cieľ. 6:00 hod., 23 hodín od štartu v Bratislave. YES! Sme tu! Tak som to dokázal! :-)

V triede dostávame všetci diplom a robíme si pohodlie na podlahe chodby. Po hodine odchádzame autobusom spolu s inými úspešnými diaľkoplazmi do Jablonice. Musí byť na nás úžasný pohľad, keď z neho vystupujeme - tlupa krívajúcich a stonajúcich mrzákov. Akoby chodenia nebolo dosť, autobus nejde na stanicu, a tak sa tam musíme presunúť po svojich. Je to celkom pekný kus. Je ešte len pol ôsmej ráno, a slnko už nehorázne praží. Po včerajšom pekelnom dni ho nemôžem ani cítiť. V osobáku do Trnavy podriemkávam, vezie sa príjemne. Zato skoro dvojhodinové čakanie na rýchlik v Trnave je zničujúce, rovnako ako cesta do Žiliny. Je otrasne horúco, leje zo mňa pot, oblečenie sa lepí, smrdím ako tchor. Nemôžem ani zaspať. Vždy, keď zadriemem, zobudím sa na to ako mi padá hlava. Strhám sa, zdvihnem hlavu, zadriemem a dokola. Hrozné! 12:30 som konečne po dvoch hodinách utrpenia v Žiline a môžem uspokojiť svoje potreby v poradí: pivo, sprcha, posteľ.

Peter